Chcela by som sa podeliť so svedectvom z Medžugoria, o tom, ako sa toto miesto dotklo môjho života. Do Medžugoria som sa prvýkrát dostala v roku 1995. V tom čase som bola tehotná a čakala svoje piate dieťa. Skôr než budem hovoriť o samotnej púti, chcela by som povedať niečo o svojom živote a o tom, aký bol môj vzťah k Bohu.
Vyrastala som v katolíckej rodine, ale vieru sme veľmi nežili. Vedela som, že Boh existuje, ale nemala som s ním osobný vzťah. Obracala som sa na neho najmä vtedy, keď som niečo potrebovala alebo keď som prechádzala ťažkými chvíľami. Život mojich rodičov sa mi nepáčil, a preto som chcela čím skôr odísť z domu. Vydala som sa veľmi mladá, ako osemnásťročná, do neveriacej rodiny a už vtedy som čakala svoje prvé dieťa. Po svadbe sa nám počas štyroch rokov narodili tri deti. Potom však môj manžel vážne ochorel. Zlyhávali mu obličky a trikrát do týždňa musel chodiť na dialýzu.
V roku 1994 som otehotnela štvrtýkrát. Čakala som syna Miloša. Lekári mi odporúčali, aby som tehotenstvo ukončila. Tvrdili, že dieťa nemusí byť zdravé a že vzhľadom na manželov zdravotný stav by bolo lepšie ísť na potrat a brať ohľad predovšetkým na jeho zdravie. Podobný názor mala takmer celá rodina okrem mojej mamy, ktorá stála pri mne.
Všetci mi hovorili, že Boh to pochopí, ak pôjdem na potrat, a že sa mám pozerať najmä na manželovo zdravie. V tom období som sa však už viac obracala k Bohu. Keď manžel ochorel, začala som sa modliť a cítila som, ako ma Boh priťahuje bližšie k sebe. Veľkú silu som nachádzala pri svätej omši, v Eucharistii a v modlitbe.
Vtedy som Bohu povedala, že ho už nechcem urážať a že nechcem ísť cestou, ktorú mi ponúka svet. Rozhodla som sa dieťa si nechať. Dnes hovorím, že Boh Miloša zachránil sám, pretože ho tu chcel mať. Keby záležalo len na mne, na slabom človeku, možno by som ten obrovský tlak okolia a lekárov neustála. Ale Boh ma držal a viedol.
Miloš sa narodil 8. februára 1994, zdravý a môj manžel v tom istom roku, v decembri, dostal novú obličku. Ďalší rok som opäť otehotnela s piatym dieťaťom. Znovu na mňa vyvíjali veľký tlak, aby som tehotenstvo ukončila. Niektorí ľudia sa mi dokonca posmievali pre moju vieru. Lekári ma poslali na genetické vyšetrenie.
Práve v tom čase moja mama spomenula púť do Medžugoria a opýtala sa ma, či nechcem ísť. Súhlasila som. Bolo to počas Veľkej noci v roku 1995. Počas večerného programu chodil pomedzi pútnikov páter Slavko Barbarić s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou a žehnal ľudí. Keď som ho uvidela prichádzať, spomenula som si na ženu z evanjelia, ktorá trpela krvotokom a verila, že bude uzdravená, ak sa dotkne čo len okraja Ježišových šiat. V tej chvíli som si predstavovala, že okolo mňa prechádza sám Ježiš. Páter Slavko sa pri mne zastavil a ja som sa dotkla jeho rúcha. V hĺbke svojho srdca som jasne počula slová: „Choď, tvoja viera ťa zachránila.“ Vtedy som si nedokázala vysvetliť, čo sa stalo. Bol to však nádherný a hlboký pocit pokoja, ktorý vo mne zostal.
Po návrate z Medžugoria som išla na kontrolu k lekárovi. Pýtal sa ma, či som bola na genetickom vyšetrení. Priznala som sa, že nie. Lekár mi začal vyčítať, že konám nezodpovedne a hovoril o tom, čo sa stane, ak sa dieťa narodí choré. Zrazu som v sebe našla odvahu, ktorú som dovtedy nemala a povedala som mu: „Ja som tomu dieťaťu život nedala a preto nemám právo ho vziať.“ Potom som mu podala obrázok Panny Márie, ktorý som si priniesla z Medžugoria. Lekár na to nepovedal vôbec nič. Dňa 26. októbra sa narodila Terezka. Bolo to zdravé a krásne dievčatko. Za tento dar dodnes ďakujem Bohu. Dnes je už sama mamou dvoch detí.
Odvtedy sa Medžugorie stalo mojím druhým domovom. Spomínam si aj na jednu púť v auguste, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Po večernom programe sme vychádzali z kostola a pred nami kráčal páter Slavko Barbarić. Išla som s kamarátkou Aničkou a zrazu som pocítila silnú vôňu ruží. Najprv som si myslela, že sa mi to len zdá. Opýtala som sa Aničky: „Anička, cítiš to aj ty?“ A ona odpovedala: „Áno.“ Za pátrom Slavkom sa niesla nádherná vôňa ruží, akoby ho sprevádzala sama Panna Mária. To bol ďalší silný zážitok, ktorý som prežila s pátrom Slavkom.
Do Medžugoria chodím každý rok. Aj po smrti môjho manžela tam pravidelne putujem. Stalo sa mojím druhým domovom. Medžugorie je pre mňa miestom, kde sa nebo dotýka zeme. Myslím si, že o Medžugorí sa nedá len rozprávať. Človek ho musí zažiť, musí tam prísť a osobne zakúsiť dotyk Božej lásky, ktorá je tam tak mocne prítomná a čaká na každého.
Často sa hovorí, že do Medžugoria sa človek dostane vtedy, keď ho tam pozve Panna Mária. A ja verím, že je to pravda. Je to ako návrat domov. Ako keď vás pozýva mama a vy sa vraciate do jej náručia. Ďakujem.
Hanka, Česká republika
