Rok 1997 sa navždy zapísal do môjho srdca ako rok  znovuzrodenia sa v Ježišovi Kristovi. Zakúsila som jeho lásku, ktorá v jednom okamihu uzdravila moju ubolenú dušu a vytiahla ma z okov smútku do radosti Božieho dieťaťa.

V tom istom roku zomrela aj Matka Tereza z Kalkaty, čo sa ma tiež veľmi bolestne dotklo. Túžila som  sa s ňou stretnúť, učiť sa od nej, spoznať samu seba, svoje povolanie. Bola som totižto značne vykoľajená. Hľadala som svoje miesto, nebola som pevná v modlitbe. Vlastne som modlitbu používala len na to, aby Pán Ježiš žehnal to, čo mi práve napadlo.

Mala som 32 rokov a nevedela som kam patrím. Vzťah, na ktorom som si veľmi zakladala sa mi práve rozpadol, tak ako už viaceré predtým. Prežívala som bolesť v srdci, sebaľútosť, sebaobviňovanie, napokon všetko prerástlo do hlbokej depresie. Tma sa rozhostila v mojej duši a aj okolo mňa.  Duša plakala, oči plakali…

Každý deň počas svätej omše som Pána Ježiša prosila: „Alebo ma uzdrav, alebo ma zober k sebe. Nikdy nezabudnem na ten moment, keď  zrazu do tej príšernej tmy začalo vnikať svetlo. Svetlo, ktoré som vnímala očami a v srdci cítila ako NÁDEJ. Prežila som neuveriteľne krásnu skúsenosť lásky. Vedela som, že to prichádza z neba. Aj keď to trvalo len okamih, ktorý sa opakoval niekoľko týždňov, dodnes je tým živená moja viera.

Vtedy som dostala pozvanie putovať do Medžugoria. Krátko pred tým, ako sme po 20-tich, pre mňa náročných hodinách, dorazili, zmocnil sa ma ten istý pocit Božej lásky. Len čo som sa nohou dotkla zeme, akoby som ožila a bez toho, žeby som bola niečo o Medžugorí vedela, som sa rozbehla na Podbrdo. Prekvapil ma kopec plný ľudí hovoriacich rôznymi jazykmi. Avšak doslova ťahaná zvláštnou túžbou som sa zastavila pri prvom zastavení radostného ruženca. Hľadiac na Pannu Máriu mi dal dobrý Pán Boh spoznať môj hriešny život. Slzy ľútosti, hanby a pokánia mi zaliali tvar. Zrazu som pocítila, ako sa niekto dotýka môjho pravého pleca a krátko nato aj ľavého a v srdci počujem slova: „Nežiješ môj plán, obráť sa!“ Hneď som otvorila oči, ale nikto pri mne nebol. Nikde ani človiečika. Rozhliadla som sa a uvidela som kostol. Vedela som, že sa mám vyspovedať, že to je moja jediná záchrana. Pred každou spovednicou bola dlhá rada, až na jednu. K tej ma Pán priviedol. Vo vnútri sedel staručký kňaz, ktorý ma láskavo privítal so slovami: „Už na teba čakám“.   Najprv som sa dobre vyplakala a potom som spustila. Jemnocit a trpezlivosť toho obetavého kňaza mi pomohli zatiahnuť na hĺbku. Pri slovách: „Ego te absolvo“ som cítila, ako praská reťaz, ktorá obopínala moju hruď. Jedna jediná svätá spoveď a dobrý nebeský Otec mi prinavrátil dôstojnosť Božieho dieťaťa. Prostredníctvom tejto skúsenosti sa Medžugorie stalo mojím druhým domovom. Cítila som, že tu je moje miesto, ale chýbala mi odvaha urobiť ten povestný prvý krok. Utešila som sa tým, že sa môžem kedykoľvek vrátiť. Začala som však podnikať. Práce bolo stále viac a návštev v Medžugorí stále menej. Kontakt som však nikdy neprerušila. Festival mládeže bol fixný termín a vždy, keď bolo treba Medžugorie obhájiť pred kritikmi, vždy som tak urobila. Panna Mária mi darovala radosť z adorácie, ktorá sa mi popri svätej omši a svätom ruženci stala každodennou potrebou.

V roku 2018  som sa zúčastnila duchovných cvičení – pôst, modlitba, mlčanie. Panna Mária znovu rozdávala milosti plným priehrštím. Prvotná láska klopala na  moje srdce. Pýtala sa už dlhšie, či  je Pán Ježiš na prvom mieste v mojom živote. V roku 2019 som znovu prišla na tie isté duchovné cvičenia. Panna Mária už intenzívnejšie zaklopala a ja som jej s pokojným svedomím mohla povedať: „Áno, Pán Ježiš , tvoj syn, má v mojom živote prvé miesto“. Krátko nato mi Pán Ježiš dal pocítiť ako veľmi ho teší, keď s ním trávim čas. Neviem, kto z nás dvoch sa viac tešil, a tak som ho začala adorovať aj v noci. Prekrásny čas. Všetko sme spolu prebrali a on sa stará o všetky moje záležitosti.

                                                                                                                     Danka, Slovensko