Všetko sa začalo pred siedmimi rokmi, keď som dostala do rúk obrázok so slovami: „Keby ste vedeli, ako veľmi vás milujem, plakali by ste od radosti“. Tieto slová sa ma tak hlboko dotkli, že som si obrázok často večer brávala do rúk a plakala, pretože som tú lásku naozaj potrebovala bez toho, aby som si to uvedomovala. Vychovávala ma len mama, nevidela som dobrý príklad otca. Žiaľ, vtedy som nevedela, že mám nebeského Otca, môjho dobrého Pána, ktorý ma tak veľmi miluje. Moje vnímanie Boha bolo také, že je niekde ďaleko za oblakmi a že možno niekedy raz vypočuje moju modlitbu. Neuvedomila som si, koľko zázrakov v mojom živote sa udialo z jeho ruky…

Keď som nastúpila do autobusu do Medžugoria, slzy mi prúdom stekali po tvári. Celý čas som plakala, až kým som sa na tretí deň neodhodlala k prvej úprimnej sv. spovedi. Po nej odišla všetka bolesť, ktorú som nosila vo svojom srdci. Bola som taká šťastná a radostná, ako nikdy v živote. Začala som spoznávať Pannu Máriu. V modlitbe ruženca som cítila to, že teraz bude v mojom živote všetko v poriadku… V tom čase som už mala úžasného manžela a dcérku. Čoskoro sme dostali dobrú správu: otehotnela som, no, žiaľ, dieťa sme stratili. Prežívala som nevýslovnú fyzickú i duchovnú bolesť a v mojom srdci bola stále opakovaná otázka: „Prečo, Bože, prečo?“ trápilo to moju dušu.

Druhýkrát som prišla na púť do Medžugoria kvôli úteche. Kľačala som pri Panne Márii pred kostolom a znovu mi tiekli slzy… A vtedy sa môjho ramena dotkla cudzia žena a po anglicky mi povedala: „Neplač! Neplač! Zopni ruky a modli sa!“ Tieto slová sa mi navždy vryli do pamäti a stali sa mi oporou najmä v tých najťažších chvíľach života. Bolesť postupne ustupovala. Naďalej som prichádzala do Medžugoria, ale už som sa sem vracala ako domov. Po návrate z jednej púte mi zistili hroznú diagnózu – onkologickú v agresívnej forme. Bolo veľmi bolestivé počuť to, ale vždy som si pamätala slová, ktoré, verím, povedala Panna Mária ústami tej ženy: „Neplač! Zopni ruky a modli sa!“ Nemocnica bola vzdialená 500 km od môjho mesta, kam som každý týždeň cestovala vlakom sama. Aj na operáciu som išla sama, keďže môj manžel pracoval v zahraničí. Ale viem, že som nebola sama: vždy som mala v ruke ruženec a istotu, že Pán je so mnou.

Keď sa obzriem späť, vidím, že počas celej choroby ma Panna Mária viedla za ruku. Počas liečby som sa snažila nevynechať ani jednu sv. omšu, ani sväté prijímanie. A cítila som, ako často ma Ježiš pri spovedi utešoval, dával mi silu ísť ďalej.

Ďakujem Pánovi za dar kňazstva. Toto je pre nás veľká milosť od Pána tu na zemi. Ježiš na každom kroku konal prostredníctvom rúk kňaza, ktorý počúval, vlieval mi nádej. Pri cestovaní do nemocnice som vo vlaku stretávala rôznych ľudí. Niekedy som sa aj s takouto diagnózou cítila šťastnejšia ako oni. Žiaľ, boli to tí, ktorí ešte nespoznali Božiu lásku. Len čo som absolvovala poslednú liečbu, bola som opäť doma – v Medžugorí. Pre mňa je toto miesto školou, kde nás Panna Mária učí a vedie nás k Ježišovi. Každá moja púť je pokračovaním. Najdôležitejšie je otvoriť svoje srdce, dôverovať Matke a počúvať ju. Ona nás privedie k Ježišovi.

Keď prídeš do Medžugoria, to ešte neznamená že budeš mať ľahký a bezstarostný život, ale nech sa deje čokoľvek, budeš vedieť, že nie si sám, že milujúci Pán a Panna Mária sú s tebou.

Natália, Ukrajina