Do Medžugoria som prvýkrát prišiel v máji 1997. Bol som úplný skeptik, podozrievavý, anonymný pútnik, len člen skupiny pútnikov. Vtedy som nič výnimočné nevidel, nevidel som Pannu Máriu ani sa nič výnimočné nestalo. Ale to, čo som videl boli ľudia, viera, ktorá vyžarovala z ich tvárí, poslušnosť v uskutočňovaní Máriiných posolstiev: pozvanie k pôstu v stredy a piatky, kostol plný ľudí a obrovské rady na spoveď. A ja som len spovedal a spovedal… To bol pre mňa znak, že sa tu niečo deje. Keď som sa vrátil späť na Ukrajinu, svojmu farárovi som povedal, že na tom Medžugorí predsa len niečo bude. A on hneď na to o mesiac v júni 1997 sám prišiel do Medžugoria. A potom mnohokrát prichádzal do Medžugoria a medzitým sa stal aj biskupom.

Po tejto skúsenosti som do Medžugoria prichádzal aspoň raz za rok. Prichádzam, pretože tu je moja Matka, ktorej prítomnosť tak silno teraz pociťujem. Musím sa priznať, že aj teraz mám v sebe istú pochybnosť, ale tá vnútorná radosť, sila, obnova môjho života a kňazského povolania mi dávajú istotu, že Mária je tu prítomná, napriek všetkému, čo môže Cirkev vyhlásiť ako oficiálne stanovisko. Taktiež mi táto pochybnosť pomáha pochopiť iných, ktorí majú pochybnosti.

V roku 1998 som spoznal komunitu Svetlo Máriino a jej zakladateľku Teréziu Gažiovú, ktorá mi navrhla, aby som ju vzal na Ukrajinu a aby sme spoločne začali evanjelizáciu a šírenie medžugorských posolstiev po vtedajších farnostiach. Tak sme prvýkrát prišli do Záporožia v juhovýchodnej Ukrajine, potom Donecka, najväčšieho mesta na východe Ukrajiny, v ktorom je teraz vojna, a obišli sem ešte niekoľko miest. Pamätám si, že najviac sa ma dotkol vzťah, postoj, aký mala Terka k tým ľuďom. Ona s rovnakou horlivosťou, rovnakým svedectvom hovorila k dvom ľuďom aj k tisícim. Spomínam si ako sme raz navštívili moju chorú farníčku v nemocnici. V izbe s ňou boli ešte 3 alebo 4 ľudia. Terka sa im tak prihovárala, akoby bol pred ňou zástup. Pre mňa to bol šok. Svojimi príchodmi do Medžugoria som spoznával, že sa tu naozaj niečo odohráva, ale počúvaním týchto svedectiev a svedectvom života sa vo mne prebúdzala istota vo všetkom. Žijem z toho, čo zažívam tu v Medžugorí a budem z toho žiť aj naďalej. Boh mi do cesty stavia toľko ľudí, ktorí tu žijú v Máriinej blízkosti, ktorí povzbudzujú k dobru, takže aj to ma presviedča o tom, že sú tu dobré plody.

Teraz slúžim vo farnosti, ktorej správcom je kňaz, ktorý svoje povolanie našiel v Medžugorí, takže spoločne žijeme medžugorskú duchovnosť a s veriacimi vytvárame duchovnú sieť modlitbových skupín.

Obyvatelia východnej Ukrajiny, kde som slúžil na začiatku, nie sú veriaci. Z milióna obyvateľov by som povedal, že možno 2000 z nich bolo veriacich, a to všetkých vierovyznaní. Vtedy som sa pýtal: „Prečo som tu? Aký je zmysel môjho slúženia?“ A teraz viem, že vieru potrebuje každý človek, či už jeden alebo viac. Som kňazom a mojou povinnosťou je byť dobrým pastierom, ktorý dáva život za svoje ovce (tento verš bol aj mottom pri mojej kňazskej vysviacke). A tento pastier zanecháva 99 oviec kvôli jednej stratenej, to znamená, že aj ja mám tak robiť. Príchody do Medžugoria mi tiež pomohli pochopiť, že nemám žiadnu zásluhu na tom, že som sa narodil vo veriacom prostredí. Je to dar. Preto nie sú vinní ani tí ľudia, ktorí nemajú vieru, ktorí vyrástli bez náboženskej výchovy a príkladu. Mojím povolaním je preto prinášať im vieru. Toto spoznanie je tiež plodom Medžugoria v mojom živote.

Otec Henryk, Ukrajina