Ak si náležite uctievame Preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorá ho nosila vo svojom presvätom lone, ak sa blahoslavený Ján Krstiteľ zachvel a neodvážil sa dotknúť svätej hlavy Boha, ak si uctievame hrob, v ktorom na istý čas spočíval, o čo svätejší, spravodlivejší a dôstojnejší musí byť ten, kto sa svojimi rukami dotýka toho, ktorý už nezomrie, ale bude naveky žiť a bude oslavovaný, na ktorého túžia hľadieť anjeli. O čo svätejší teda musí byť kňaz, ktorý ho prijíma srdcom i ústami a podáva ho iným za pokrm. Uvedomte si svoju dôstojnosť, bratia kňazi, a buďte svätí, lebo on je svätý (porov. Lv 11,44).
A ako si vás Pán Boh vyvolil nad všetkých pre toto tajomstvo, tak aj vy ho milujte, ctite a uctievajte viac než všetci ostatní. Veľkým nešťastím a poľutovaniahodnou slabosťou je mať ho takto prítomného a starať sa pritom o čokoľvek iné na tomto svete. Nech človeka zachváti posvätná bázeň, nech sa zachveje celý svet a nech plesá nebo, keď je na oltári v rukách kňaza Kristus, Syn živého Boha! Ó, aká obdivuhodná vznešenosť a nepochopiteľná dôstojnosť! Ó, vznešená pokora! Ó, pokorná vznešenosť! Že Pán všetkého, Boh a Boží Syn, sa natoľko ponížil, že sa pre našu spásu skrýva pod nepatrnou podobou chleba! Pozrite, bratia, na Božiu pokoru a vylievajte pred ním svoje srdcia. Ponížte sa aj vy, aby vás on povýšil (porov. 1 Pt 5,6).
Nič si teda nenechávajte pre seba, aby vás celých prijal ten, ktorý sa vám celý odovzdal. Okrem toho vás napomínam a povzbudzujem v Pánovi, aby sa podľa ustanovení svätej Cirkvi na miestach, kde bratia prebývajú, slávila denne iba jedna svätá omša. Ak by bolo na tom mieste viac kňazov, nech sa ostatní z lásky uspokoja s účasťou na slávení jedného kňaza. Lebo Pán Ježiš Kristus napĺňa svojou prítomnosťou tých, ktorí sú ho hodní, či sú prítomní, alebo neprítomní. A hoci sa zdá, že prebýva na rozličných miestach, zostáva nerozdelený a nepodlieha nijakému zmenšeniu, ale ako jeden pôsobí všade podľa svojej vôle spolu s Pánom Bohom Otcom a Duchom Svätým Tešiteľom na veky vekov. Amen.
Dôstojné miesto
My, klerici, obráťme pozornosť na veľký hriech a nevedomosť, ktorú niektorí prejavujú voči presvätému telu a krvi nášho Pána Ježiša Krista, ako aj voči jeho presvätému menu a napísaným slovám, ktorými sa posväcuje jeho telo. Vieme, že telo nemôže jestvovať, ak nie je posvätené týmito slovami. Veď na tomto svete nemáme a telesnými zmyslami nevidíme od Najvyššieho nič iné než jeho telo a krv, meno a slová, skrze ktoré sme boli stvorení a vykúpení zo smrti do života. Nech si uvedomia všetci, ktorí slúžia pri týchto svätých veciach, aké biedne bývajú kalichy, korporály a rúcha, na ktorých sa posväcuje telo a krv nášho Pána. Mnohí ho uchovávajú na nedôstojných miestach, nevhodne ho prenášajú, nehodne prijímajú a bez náležitej úcty rozdávajú iným. Jeho meno a napísané slová bývajú niekedy dokonca pošliapané nohami. Lebo „telesný človek nechápe Božie veci“ (1 Kor 2,14).
Nenapĺňa nás zbožnosťou to, že milosrdný Pán sa nám dáva do rúk, aby sme sa ho dotýkali a každý deň ho prijímali svojimi ústami? Alebo si neuvedomujeme, že raz padneme do jeho rúk? Napravme sa teda čím skôr a čo najdokonalejšie vo všetkom tomto i v ostatných veciach. A kdekoľvek bude presväté telo nášho Pána Ježiša Krista uchovávané nehodne alebo zanedbané, odstráňme ho odtiaľ a uložme ho na dôstojné, ozdobené miesto a bezpečne ho uchovajme. Rovnako aj jeho meno a jeho napísané slová, kdekoľvek sa nachádzajú na nedôstojnom mieste, treba pozbierať a uložiť na miesto hodné úcty. Vieme, že toto všetko sme povinní zachovávať podľa Božích prikázaní a ustanovení svätej Matky Cirkvi. A kto tak nebude konať, nech vie, že v deň súdu bude skladať účet pred naším Pánom Ježišom Kristom. A tí, ktorí rozmnožia tento spis, aby sa tieto veci lepšie zachovávali, nech vedia, že ich Pán požehná.
Františkova modlitba pri vstupe do kostola
Pán mi dával v kostoloch takú veľkú vieru, že som sa jednoducho modlieval, hovoriac: „Klaniame sa ti, Pane Ježišu Kriste, tu i vo všetkých tvojich kostoloch, ktoré sú po celom svete, a dobrorečíme ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet.“
