Posolstvo, ktoré nám Panna Mária dala 3. apríla 1986, je akýmsi klenotom medzi posolstvami. V ňom Panna Mária materinským spôsobom vyjadrila všetko, čo môže matka povedať na úrovni prežitého.

„Drahé deti! Chcem vás pozvať k prežívaniu svätej omše. Mnohí z vás pocítili radosť a krásu svätej omše, ale sú aj takí, ktorí na ňu neradi prichádzajú. Ja som si vás vybrala, drahé deti, a Ježiš vám vo svätej omši dáva svoje milosti. Preto vedome prežívajte svätú omšu a nech je každý príchod pre vás radostný. S láskou prichádzajte a osvojte si svätú omšu. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie.“

Prežívať svätú omšu je prvé životodarné pozvanie a rada z uvedeného posolstva. Ide teda o zážitkový rozmer účasti na svätej omši, ktorý je neobyčajne dôležitý a kľúčový pre kresťanský život. Tam, kde sa neprežíva svätá omša, kde sa neprežíva sväté prijímanie a adorácia, tam je kresťan na smrteľnej posteli. Nastúpila tam duchovná malátnosť. Niet tam života. Od tohto zážitkového rozmeru závisí, koľko ľudí a ako často budú prichádzať na svätú omšu. 

Tam, kde je príprava na svätú omšu a skutočne sa slávi, tam, kde na omši dochádza ku stretnutiu, tam, kde je čas na Božie slovo, kde sa modlí a zostáva v tichu, tam, kde sa spieva srdcom, tam bude svätá omša prežitá. Pre všetkých veriacich bude znamenať život a duchovný rast. Pritiahne aj tých ospalých, vlažných a kolísavých. Otvorí očí neveriacim, aby aj oni videli, o čom je svätá omša. Prežívanie svätej omše je milosť, ktorú si môžeme vyprosiť u Boha, ale to neznamená, že znalosť a príprava na omšu sú zbytočné.

Krása svätej omše spočíva v tom, že je to živá obeta Kristovej lásky, ktorý sa dáva za nás. Každý raz, keď sme na svätej omši a keď sa slávi svätá omša, musíme vedieť, že vždy ide o Niekoho, kto nás tak miluje, že je vždy a neustále pripravený darovať sa nám. A to bezpodmienečne a bez váhania. Krása je v tom, že Boh je pripravený nám odpustiť a preukázať milosrdenstvo, sýtiť našu dušu a telo. Pocítiť všetku tú krásu, znamená hlboko vstúpiť do tajomstva Božej lásky, žiť s touto láskou a každý deň neustále a vo všetkom sa snažiť na ňu odpovedať svojím životom.

Je smutné, keď kresťan nerád prichádza na svätú omšu, pretože je to najzreteľnejší znak toho, že nič nepochopil a že mu hrozí duchovné sucho, púšť a smrť, ale takisto nebude v sebe rozvíjať dary, ktoré mu Boh dal. Ak je nerád  iba prejavom nejakej poruchy, únavy alebo nejakého pokušenia, potom to nie je také nebezpečné. Takýto stav môže byť dôkazom nového narodenia sa, nového pochopenia, prijatia a prežívania. V takom prípade by išlo o duchovný rast, ktorý musí prechádzať skúškami púšte a o ohlásenie novej zasľúbenej zeme, ktorá je bohatá, pretože je tým najintímnejším a najskutočnejším spôsobom v Kristovi a s Kristom v Bohu.

Radostne a s láskou 

Takýmto spôsobom nám to môže povedať len mama a je to aj staré a potvrdené pravidlo: To, čo robíš, rob s láskou, odovzdane a radostne, vedome a slobodne, ale aj zodpovedne. To znamená, že každý odchod na svätú omšu musí byť vedomý ľudský čin, hlboký osobný skutok, vyjadrenie hlbokej osobnej viery  a prijatia Kristovej Eucharistickej prítomnosti. Ako to môže nebyť radostné stretnutie s tým, ktorý z lásky ku každému z nás daruje svoj život a stáva sa chlebom a nápojom pre náš život? Aspoň niekedy si spomeňme na to, s akou láskou a túžbou Ježiš čakal deň, keď sa nám mohol darovať! Mohol by to byť hlboký dôvod našej radosti a mohol by prebudiť naše vedomie a lásku.

Je dobré vedieť, že Panna Mária veľmi túži po tom, aby sme slávili svätú omšu. Preto sa budeme modliť na tento úmysel a vyprosovať si od Pána milosť, aby sme radostne a s láskou, vedome a slobodne prichádzali na omšu. Naozaj je smutné, ak nepochopíme hĺbku a šírku Kristovej lásky a nedeľnú omšu prežívame ako nepríjemnú povinnosť, ktorá nám bráni oddýchnuť si a pripraviť sa na nový pracovný týždeň. V takom prípade sme nepochopili ani Kristovu lásku, ktorá sa nám daruje a sme nevďační. Nepochopili sme nesmiernu hodnotu svätej omše a stretnutia s Eucharistickým Kristom pre svoj osobný rast a duchovný život.

Ako by sa cítil tvoj priateľ, keby ťa pozval na návštevu, pripravil by ti výdatný obed a ty by si prišiel nasilu? Proti svojej vôle by si sa s ním rozprával a odpovedal na otázky? Nič by si sa ho nespýtal, nič by ťa nezaujímalo? Okrem toho už len čakáš, kým sa obed skončí, aby si mohol hneď vybehnúť von zo sály, kde ťa chcel priateľ pohostiť a stráviť s tebou príjemný čas. Bola by to veľká urážka toho, kto ťa pozval, a pre teba by to bol prinajmenšom nedostatok slušnosti a veľká strata či už priateľstva alebo spoločnej účasti na životoch druhých. Znamenalo by to úplné oddelenie a v konečnom dôsledku isté zničenie.

Svätá omša je hostina s božským priateľom a ešte oveľa viac. Je to živá obeta božského života, ktorý sa dáva za nás, pre našu spásu, pre náš pokoj a našu lásku. Preto si Kristova Eucharistická láska zaslúži, aby sme ju prežívali, vnímali jej krásu, uvedomovali si milosť, ktorá sa nám ponúka a otvorili sa pre ňu. Aby sme s láskou prichádzali na omšu a zodpovedne a vedome ju prijímali.