Skutočný stav (Páter Slavko Barbarič, OFM)

Mnohí veriaci idú na sv. omšu iba v nedeľu. Takže raz do týždňa sa stretnú s Kristom v eucharistickej obeti. A každé stretnutie si od nás vyžaduje určitú prípravu. Počas svätej omši k nám Boh prehovára v čítaniach zo Svätého písma, Kristus sa za nás obetuje na oltári, sprítomňuje sa v chlebe a ponúka sa nám vo svätom prijímaní. Sväté prijímanie je tajomné stretnutie duše i srdca so skrytým Bohom. Preto duša i srdce musia byť pripravené pocítiť tú prítomnosť, ktorá sa ukryla do jednoduchej podstaty chleba a vína, a počuť božské ticho, v ktorom chce Boh k nám prehovárať a uzdravovať nás. Každý raz je to stretnutie so živým Bohom skrze Ježiša Krista.

Kristus je vždy pripravený stretnúť nás rovnakou láskou a urobiť nás šťastnými. Zážitok zo stretnutia závisí od oboch strán, ktoré sa stretajú. Obe musia byť na rovnakej vlnovej dĺžke, aby sa pochopili a rozumeli si. Obidve musia byť otvorené v láske k sebe navzájom. Ak toho niet, neuskutoční sa stretnutie.

Príprava na stretnutie s Kristom sa odohráva v modlitbe, v čítaní Svätého písma, vo vedome urobených dobrých skutkoch a v konkrétnej práci, ktorá je vykonaná z vedomia, že Boh nám dal možnosť s ním spolupracovať. Ak však toto vedomie chýba a ak veriaci nežije v tomto vedomí, ale celý týždeň pracuje, behá a žije v napätí, rozorvaný na mnohé strany a vôbec sa nemodlí ani nečíta Božie slovo, potom ho nedeľné stretnutie úplne presahuje. Takýto človek ani pri najlepšej vôli nemôže zažiť stretnutie so živým Bohom, ani počuť jeho slovo, ani rozpoznať Božiu vôľu. V takomto prípade veriaci nie je dotknutý tým, čo sa odohráva vo sv. omši. Preto zostáva na okraji diania. Preto je možné, že mnohí veriaci celý život pravidelne chodia na sv. omše a nikdy v živote nič nezmenili alebo plody omšovej obety sú až tak nebadateľné, že už ani oni sami nevedia, načo vôbec chodia na omšu. Tu sa práve rozvíja tá farizejská nátura, že pre ľudí je dôležitejšie naplniť nedeľný zákon a „byť na omši“, ako sa samých seba opýtať: „Ako sa zúčastňujem na stretnutí s Kristom a čo mám urobiť, aby každé ďalšie stretnutie bolo ešte viac obšťastňujúcejšie?

Mnohí veriaci prichádzajú na sv. omšu bez akejkoľvek prípravy a k tomu ešte na poslednú chvíľu, keď už začína sv. omša. Veriaci, ktorý vstúpi do tajomstva Božej prítomnosti vo sv. omši nepripravený, je vystavený veľkému nebezpečenstvu, že omša bude pre neho nudná a dlhá, že sa mu nebude páčiť kňaz, kázeň, pieseň alebo niečo iné. Z rovnakých dôvodov hneď po požehnaní vybehne z kostola a okamžite ako je vonku, má čas na priateľov, rozprávať sa, prechádzať sa. Pravdepodobne sa len občas stáva, že sa pokračuje v rozhovoroch o myšlienkach, ktoré v nás zanechalo v ten deň Božie slovo.

Ak veriaci „bude na sv. omši“ pri takomto zhone a náhlení, každý raz plní zákon, ale v ňom sa nič neodohráva. Preto sa právom pýtam: Prečo existuje tento zákon?

Predchádzajúce

Medžugorie – môj splnený sen

Ďalej

Buďte svedkami bezhraničnej lásky (Terézia Gažiová)