Len čo odpustením vytvoríme spoločenstvo, nasleduje nový krok v živote jednotlivca, rodiny a komunity, a potom aj celého sveta a to oslava Otca, ktorý je na nebesiach. Keď ľudia uvidia dobré skutky, vtedy bude z ľudského srdca vyvierať sláva a chvála, uznanie a každé požehnanie. Dobré skutky, odpustenie, láska, ktorá sa skrze neho obetuje a tiež nové spoločenstvo sú nutným zdrojom radosti a pokoja, oslavy, chvály a zvelebovania Boha Otca v Ježišovi Kristovi skrze Ducha Svätého. 

Sv. Pavol žiadal o neustále požehnávanie a chválu Boha. V liste Kolosanom inšpiratívne píše:

Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační! Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi. (Kol 3, 12-17)

Na základe tejto žiadosti určite môžeme preskúmať svoju modlitbu a zmeniť dôvod modlitby, ak nie je správny. Totiž, veľmi ľahko sa nám stane, že modlitba je len časom, v ktorom vybranými formulkami prosíme Boha o svoje potreby. Mnohí kresťania nepoznajú iné modlitby okrem prosieb, v ktorých niečo žiadajú. Ak budú modlitby vyslyšané, sú spokojní, ale mnohí, napriek tomu, že sú ich modlitby vyslyšané, zanechávajú tento typ modlitby.

Slávenie svätej omše a pokračovanie slávenia v každodennom živote za druhých a s druhými nás zaväzuje neustále ďakovať Bohu za všetky dobrodenia, všetky milosti, ale aj všetky kríže a ťažkosti, pretože vďaka viere vieme, že keď oslavujeme Boha a milujeme ho, všetko sa obráti na dobro. Vzdávať vďaku, sláviť a chváliť sú prejavmi nášho postoja voči Bohu a najhlbšími prejavmi viery a lásky, pretože kto miluje Boha a kto v Boha verí, bude vždy vedieť a nikdy nezabudne, že všetko, čo má a čím je, prichádza od Boha. Všetko dobro, všetko krásne, všetko vznešené, všetky dary, všetko je od neho a jeho lásky. Inými slovami, aby sme mohli pokračovať v slávení, vzdávaní vďaky a chvály, musíme sa zriecť pyšného postoja snažiť sa byť ako Boh a namiesto toho vedome a s vďakou prijímali všetko, čo nám Boh dáva.

Mária, Kráľovná pokoja, nás vo svojich posolstvách povzbudzuje k vďačnosti, pretože aj ona sama ďakuje. Každé posolstvo sa končí poďakovaním: „ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie.“ V posolstve z 3. októbra 1985 nám hovorí:

„Drahé deti! Chcem vám povedať, aby ste ďakovali Bohu za všetky milosti, ktoré vám Boh dal. Ďakujte Pánovi za všetky plody a oslavujte ho! Drahé deti, naučte sa ďakovať za malé veci, potom budete môcť ďakovať aj za veľké. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie.“

Veriaci budú schopní sláviť, chváliť a ďakovať, keď začnú vždy a všade rozpoznávať Boha a podľa ich chvály a oslavy Boha, svet spozná Boha a bude ho milovať.

Na čelo, ústa a srdce

Na omši sme zakúsili, že Boh k nám hovorí. Kým sme čítali a počúvali Božie slovo zo Starého a Nového zákona, z Evanjelia, uvedomovali sme si, že je to Božie slovo zvestované skrze proroka, apoštola a evanjelistu. Pred samotným evanjeliom sme urobili znak kríža na čelo, pery a hruď. To je náš prísľub, že budeme o Božom slove rozmýšľať, rozprávať a zachovávať ho v srdci ako sa chráni každá drahocennosť. Z toho vyplýva aj naša úloha v každodennom živote: neustále uvažovať, rozpoznávať Boží hlas vo všetkom, čo sa deje a porovnávať ho s tým, čo sme počuli o skúsenostiach svätopiscov, a potom svojimi ústami vydávať svedectvo, hovoriť ľuďom o Bohu. Nie je to úloha len pre kňazov alebo zasvätené osoby, ale je to najprirodzenejšia úloha každého kresťana, ktorý bol na omši. A vedieť rozpoznávať Božiu reč, prenášať ju do svojho života a tlmočiť ju iným, znamená hovoriť v Božom mene. A to je prorocká úloha, prorocké poslanie. Takto sa správať v každodennom živote znamená premieňať každú životnú atmosféru, či už vo vlastnom živote, živote komunity, rodiny alebo celého sveta, na atmosféru, v ktorej Boh prehovára, a my rozumieme jeho slovu a sprostredkúvame ho druhým. Takto sa uskutočňuje prorocká úloha Božieho ľudu na jeho ceste dejinami.

Ako sv. Lukáš hovorí o Márii, že zachovávala slová vo svojom srdci, premýšľala o nich, porovnávala ich s udalosťami, ktoré sa stali ako predobraz novozákonných udalostí, tak sa každý veriaci stane podobným Márii. Stane sa tým, kto prijíma Božie slovo, dá mu priestor vo svojich myšlienkach, daruje mu svoje pery a najmä svoje srdce, ako nový posvätený priestor, v ktorom sa Božie slovo stane človekom v živote každého jednotlivca.

Život je však ťažký. Človek je zvnútra i zvonka vystavený nebezpečenstvám a pokušeniam. Oni ho môžu a chcú odvrátiť od bezpečnej cesty k Bohu. Preto sú často ľudské myšlienky vzdialené od tých Božích. Jeho pery vyslovujú slová, ktoré nenasledujú Božie slovo, a srdce sa ľahko zatvorí a stane sa priestorom, v ktorom Božie slovo nemôže žiť a to vedie k duchovnej slepote. Človek sa stane nemým a hluchým pre to božské okolo neho a v ňom.

Všímať si tieto nebezpečenstvá a odolávať im je svätou povinnosťou každého kresťana. Kým žijeme vo svete, vystavení sme všetkému, čo je svetské, ale v spolupráci s Božou milosťou sa všetko – dokonca aj hriech – obráti na dobro a rozpoznáme Boha, ktorý hovorí. Táto spolupráca si vyžaduje modlitbu aj pôst. Utrpenie je často Božou rečou bez slov, ktorá človeku otvára oči, srdce a dušu a človek rozpozná Boží hlas a prijme ho.