V tomto článku vám prinášame spomienky vizionárky Marije Lunetti na zosnulého pátra Slavka Barbarića. Text je preklad rozhovoru, ktorý dala Marija pre rakúsky časopis Medjugorje 15. januára 2001.

Marija, akú úlohu zohrával páter Slavko vo Vašom živote?
Je to ťažké opísať slovami. Ani mne samej to nie je ešte úplne jasné, pretože som ešte stále znepokojená jeho náhlou smrťou. Ešte som v emóciách. Bol to pre mňa šok. Páter Slavko pre mňa veľa znamenal. Roky bol mojím spovedníkom, ale aj priateľom, bratom, niekým, s kým môžem počítať. Rozprávala som sa s ním o mojich najintímnejších problémoch. Vždy, keď si spomeniem, že už tu nie je, slzy sa mi tisnú do očí. Pre nás, vizionárov, je ťažké hovoriť o niekom, koho sme mali tak radi, hoci sa naše názory často rozchádzali. Keď začali zjavenia, boli sme ešte deti. Túžili sme ešte po hre, ale zároveň i po raste našich duchovných hodnôt. V ňom sme našli priateľa, ktorý sa s nami aj hral, aj nám pomáhal a učil nás modliť sa.

Deň po jeho smrti ste dostali posolstvo, v ktorom bolo spomenuté jeho meno!
           Posolstvo Panny Márie, po šoku zo smrti, bolo ako balzam na ranu. Pátra Slavka sme poznali veľmi dobre a ďakujeme Bohu, že nám s ním dovolil žiť. Keď teraz myslím na pátra Slavka, ďakujem Bohu za neho.

Počas zjavenia ste pátra Slavka videli alebo ste sa o ňom s Pannou Máriou rozprávali?
            Panna Mária mi dala posolstvo 25. novembra 2000, v ktorom mi povedala, že páter Slavko je v nebi a prihovára sa za nás. Nič iné nepovedala.

Môžete nám ešte raz povedať, čo povedala Panna Mária v tom posolstve o pátrovi Slavkovi? 
            Panna Mária dala najprv posolstvo a potom povedala, že páter Slavko je v nebi a prihovára sa za nás. To je všetko. Očakávali sme, že možno na Vianoce sa Panna Mária zjaví s pátrom Slavkom alebo s malým Ježišom a pátrom Slavkom.
            V tom posolstve z 25. novembra 2000 hovorila o pátrovi Slavkovi až slávnostným hlasom. Bol to pre mňa človek, ktorý dôsledne žil posolstvá Panny Márie a ktorý si vybral svätosť a rast vo svätosti.  

Bol to tichý človek hlbokej modlitby
            Nikdy si nepripisoval dôležitosť. Keď sme mu občas kúpili darček, o ktorom sme vedeli, že by sa mu páčil alebo by ho potreboval, skoro vždy ho podaroval niekomu druhému. Pre seba si nechával veľmi málo vecí. Žil ako pravý kňaz a františkán, ktorý sa radoval z malých vecí: z malej sviečky alebo tabličky čokolády.
            Na všetko mal správnu odpoveď. Keď som mu podarovala čokoládu, so žartom mi odpovedal: „To mi dávaš, aby som bol sladší?“ S týmito malými vecami, jednoduchosťou a ľudskosťou bol ako dieťa.
            Málo spával, možno dve alebo tri hodiny. Ale jemu to stačilo.

Do Medžugoria, zvlášť v lete, prichádzalo stále viac a viac pútnikov. Ako mladý kňaz veľa spovedal. Niekedy sme si nevedeli nájsť čas na osobný rozhovor a spoveď. Bola som vytrvalá v úmysle spovedať sa raz mesačne, ale často sa stávalo, že to bolo aj každý týždeň alebo v rámci nejakej novény. Často sme spolu išli na Podbrdo a veľmi rada si spomínam na čas s ním strávený.
Namiesto toho, aby som išla v noci o jednej spať, išli sme spolu na Podbrdo. Niekedy išli s nami aj iní kňazi a priatelia. Nerozprávali sme veľa, prvoradá bola modlitba a hlboký Boží zážitok, ktorý pre mňa znamenal veľký duchovný rast.
Keď páter Slavko išiel na Podbrdo alebo Križevac, boli to momenty, kedy sa obracal priamo k Bohu.
Rada si spomínam aj na jeho návštevy u nás doma. Vedel sa s nami rozprávať o našich problémoch aj rodinných radostiach. Moji priatelia boli aj jeho priateľmi. Bol súčasťou našej rodiny.
Keď do Medžugoria prichádzali nové komunity, niekedy aj sekty, on bol vždy pripravený ich vypočuť a priblížiť ich ku kresťanstvu. Vysvetľoval im, že Boh je väčší ako ktokoľvek iný.
Tých, ktorí chceli v Cirkvi začať nejaké nové hnutie, nikdy neodmietol. Vždy bol pripravený na stretnutie. Spoznala som veľa ľudí, pre ktorých bol idolom, ktorí ho nasledovali. Mnohí potvrdili to, ako ich vypočul a rozprával sa s nimi.

Každý človek bol pre neho dôležitý
          Spomínam si, ako bol raz páter Slavko smutný. Spýtala som sa ho, čo mu je? Odpovedal mi, ako sa jeden mladý chlapec, psychicky chorý, zabil a že ho to tak veľmi zasiahlo, že sa nevie cez to preniesť. Tu som pochopila, ako bol pre neho každý človek, ktorého stretol, dôležitý. Rozprával mi o tom takým smutným tónom, akoby išlo o jeho brata.
Keď sme ako vizionári mali problémy s biskupom alebo kňazmi, vždy povedal: „My vyhráme. Panna Mária je silnejšia než akýkoľvek problém a všetci, ktorí neveria, pretože Panna Mária má svoje plány!“
Keď ho osobne napadli, hovorieval: „Nie je dôležité, že mňa kritizujú, dôležitejšie je, že s vami je všetko v poriadku!“ A my sme mu odpovedali: „Páter Slavko, nás je šesť, ale ty si sám.“ On však vždy zdôrazňoval našu dôležitosť a vždy nás povzbudzoval.
Pamätám si, že ak sa niekto z našich rodín chcel zasvätiť Máriinmu alebo Ježišovmu Srdcu, on sa toto zasvätenie rád modlil s nimi. Tiež s radosťou prijímal naše malé idey alebo rozmýšľania o modlitbe. Pre neho tieto malé idey mali bohatý význam. Tisíckrát by o nich rozmýšľal. Ak to pre nás bola len nejaká maličkosť, pre neho to bol dôležitý a cenný podnet.

Milovník Panny Márie
            Ťažko sa hovorí o človeku, ktorý bol tak obdarený a súčasne skromný. Najviac zo všetkého bol zamilovaný do Panny Márie. Pamätám si, že skoro vždy bol prítomný na zjavení a vždy sa pýtal: „Ako dnes vyzerala Panna Mária?“
            Vždy chcel vedieť detaily, pretože pre neho mali veľký význam. Nikdy nepovedal: „Čo nám ešte má povedať Panna Mária?“, ale pre neho bolo dôležité všetko, každý Máriin úsmev… bol zvedavý na všetko, čo sa jej týka.
            Raz sa stalo, že sme hneď nešli za ním pre radu, keď sa nakopili problémy a keď niekto z nás už začal plakať, s humorom sa pýtal: „Mám zobrať jednu alebo dve vreckovky?“ Humorom nás rozveseľoval a pozdvihoval na duchu.
            Pamätám si na posledný deň v roku 1982. Bol vtedy v Medžugorí nový. Všetkých nás pozval na modlitbu do kostola. Bolo nás asi 15-20 ľudí pred kostolom. To bolo naše prvé novoročné bdenie. Zhromaždili sme sa okolo oltára a na jeho pozvanie sme slávili svätú omšu. Dnes sa čakanie na Nový rok v kostole v Medžugorí stalo symbolom Medžugoria.
            Mal aj mnoho iných nápadov. Hovorieval, že to všetko prichádza z Ducha Svätého a hovorieval to s takou vážnosťou, že sme si boli vedomí toho, že to, čo hovorí, skutočne z Ducha Svätého pochádza.
            Pútnici sa ho často pýtali, či aj on videl Pannu Máriu. Odpovedal: „Bohu vďaka, nevidel som. Všetci veria tomu, že som videl, ale nikomu som o tom nepovedal“. Často sme na túto tému žartovali.

Páter Slavko a Máriine posolstvá
            Asi štyri dni pred jeho smrťou som ho poprosila, aby bol vždy prítomný na zjaveniach 25. v mesiaci, pretože posolstvá boli pre neho sväté. Všetky ich prekladal do druhých jazykov tak, aby ani jedno slovo nebolo zmenené. Osobne by napísal každú čiarku.
            Pre neho boli aj preklady Máriiných slov veľmi dôležité. Posolstvá žil v jednoduchosti a láske. Bol presvedčený o tom, že sa Panna Mária zjavuje a že slová sú skutočne jej, nie moje alebo niekoho druhého z vizionárov. Prijímal ich s pokorou a hlbokou úctou. Osobne som to videla.

Zdroj: www.medjugorje-info.com