Je dôležité opäť zdôrazniť, že Mária nás vychováva a poučuje jednoduchým spôsobom. Pre ňu, ako matku, v posolstvách nie sú potrebné iné pripomienky okrem tých, ktoré hlboko zasahujú do života veriaceho a ktoré sa vzťahujú na správanie v kostoloch, pretože v nich prebýva Kráľ kráľov a Pán pánov. 

Tak aj v posolstve z 25. apríla 1988 nám hovorí, že svätá omša je stredom nášho života, že kostol je posvätený božskou prítomnosťou a že všetci veriaci sú pozvaní k svätosti, ktorá vychádza zo stretnutia so svätým: 

„Drahé deti! Boh vás chce urobiť svätými; preto vás skrze mňa pozýva k úplnej odovzdanosti. Svätá omša nech je vám životom. Pochopte, že kostol je Božím palácom, miestom, kde vás zhromažďujem, a kde vám chcem ukázať cestu k Bohu. Príďte a modlite sa! Nepozerajte na druhých ani ich neohovárajte, ale nech je váš život svedectvom na ceste svätosti. Kostoly si zaslúžia úctu a sú posvätené. Pretože Boh, ktorý sa stal človekom, prebýva v nich vo dne i v noci. Preto, deti moje, verte a modlite sa, aby vám Otec rozmnožil vieru, a potom proste o to, čo potrebujete. Som s vami. Mám radosť z vášho obrátenia a chránim vás svojím materinským plášťom. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie.“

Urobiť nás svätými je prvým a posledným cieľom Máriinej výchovy. Byť svätý v prvom rade znamená byť zdravý na duši, očistený od hriechu a jeho následkov. Znamená to mať pokoj a lásku v srdci a neustále rásť podľa evanjelia. Byť svätým neznamená robiť zázraky a zázračné znaky alebo mať nejaké iné dary, akými sú videnia, proroctvá a podobne. Máriina túžba urobiť nás svätými je duchom zakorenená hlboko v našom bytí. Naše povolanie a Božia vôľa je to, aby sme boli svätí a dokonalí ako on, náš nebeský Otec (porov. Ef 1, 1).  Preto je Máriinou povinnosťou a úlohou viesť nás tou cestou svätosti, ktorá platí pre všetkých kresťanov a je možná pre každého. 

Každý priestor a čas, každé spoločenstvo i jednotlivec, nech by už boli akékoľvek, sú vždy tým správnym miestom a časom pre svätosť. Túžiť po iných časoch a iných ľuďoch okolo seba, ako podmienke pre osobný rast vo svätosti, nie je nič iné ako sebaklam. Svätosť si vyžaduje len spoluprácu s Božou vôľou v príležitostiach, v ktorých sa v tomto čase nachádzame. 

Boh je ten, ktorý dáva svätosť

Mária, ako služobnica Pána chránená od každého hriechu a bez hriechu, môže byť príkladom a zrkadlom toho, čo pre nás Boh zamýšľa. V nej môžeme pocítiť všetku krásu rastu vo svätosti. Môže k svätosti inšpirovať, ale nedáva svätosť. To robí len Boh. Preto sa podľa jej skúsenosti a rady treba odovzdať Bohu, čo inými slovami znamená Bohu uveriť a nechať sa ním viesť. 

V Máriiných posolstvách je odovzdanosť prejavom viery. Dať svoje srdce Bohu, odovzdať sa Bohu, spolu s ňou povedať „Tu som, Pane“, to  je obsahom viery. Nevera je naproti tomu teda nedôvera a vzpieranie sa Božej vôli. Boh by vlastne odporoval sebe samému, a to je nemožné, keby jeho vôľou nebola práve naša svätosť, úplný rast na jeho obraz a podobu. Ak človek s Božou vôľou nespolupracuje,  zničí sa. 

Verte, príďte, modlite sa

Veriť, že Kristus je prítomný v Eucharistii, že omša je jeho neustálou obetou za nás a že ho živého stretáme, to je zároveň aj pozvaním, aby sme prišli tam, kde je on. Pozvaním, aby sme sa modlili. Viera musí mať svoju vlastnú skúsenosť. Vychádza zo skúsenosti a skúsenosť sa získava zo stretnutia a spoločného prebývania, zdieľania rovnakého osudu, a najmä účasťou na osude niekoho iného. 

Veriaci môžu byť v nebezpečenstve presvedčiť sami seba, že eucharistické stretnutie možno nahradiť modlitbou doma alebo súkromnými pobožnosťami. Stáva sa to vždy, keď sa snažíme ospravedlniť svoju neúčasť na svätej omši. Najprv by sme mali prísť na svätú omšu a modliť sa za milosť viery a až potom žiadať to, čo potrebujeme. Najprv treba vytvárať eucharistické spoločenstvo a až potom z neho žiť. Jeho prežívaním prehlbovať svoju osobnú skúsenosť s Bohom a blížnymi. Takto sa stávame aj svedkami pre druhých a k tomu sme povolaní. 

Viera je vždy osobnou záležitosťou, ale nikdy nie súkromnou, pretože vždy musí mať svoju odozvu v spoločnosti. Veľa ľudí si zamenilo výrazy osobné a súkromné a tak sa ľahko vylúčili zo spoločenstva. Následkom toho trpia jednotlivci, údy a celé telo (porov. 1 Kor 12, 12-31).

Kostol je Boží chrám

Mária v jednom z posolstiev žiada rešpekt, hlboký postoj úcty, slušné správanie, slušné obliekanie. Len matka môže takto hovoriť, učiť nás, svoje deti, slušnosti a správnemu správaniu sa v kostole. Pretože kostol je Boží chrám. Prebýva v ňom Boh. Kostoly sú posvätené jeho prítomnosťou a na posvätných miestach sa patrí správať slušne, sväto a posväcujúco. 

Tak ako Božia prítomnosť posväcuje cirkevný priestor, tak urýchľuje aj rast jednotlivca vo svätosti. Toto posvätenie pokračuje vo svete. Všetko, čo posvätení veriaci robia a čoho sa dotknú, je posvätené. S takýmto vedomím a správaním všetkému vrátime svätosť a dosiahneme hlbokú úctu k ľuďom a prírode. Človek svojím správaním zneuctil svet a svojím posvätením vracia svetu dôstojnosť, vytvára mu novú tvár a umožňuje nový poriadok. 

Svätý Pavol nám povedal, že jedného dňa bude všetko podrobené Kristovi. Všetky stvorenia, všetci ľudia. Smrť bude zničená a potom sa Kristus podrobí svojmu Otcovi. A Boh skrze Krista bude všetko vo všetkom… (porov. 1 Kor 15, 23-28).

Ja som s vami

Mária ostáva vernou matkou a učiteľkou. Sprevádza nás, modlí sa, potešuje, chráni, pozýva, napomína, ďakuje. Je prítomná a to je to najdôležitejšie.