Panna Mária je matkou Božieho Slova. Najprv uverila. Vierou počala Ježiša a on sa potom vtelil a stal človekom v jej čistom srdci, ktoré bolo Božou milosťou nielen uchránené od hriechu, ale aj úplne preniknuté Božou milosťou. Preto sa ako matka stala prvým obetným stolom, ale aj Svätostánkom, Ježišovým príbytkom pre jeho božskú prítomnosť medzi ľuďmi.
Preto jedinou jej úlohou a túžbou je naučiť nás povedať áno a aby sme sa aj my stali „živou obetou na Božiu chválu“. Materinským spôsobom nás vychováva ako máme sláviť sv. omšu a čo máme robiť. O sv. omši nehovorí teologicky, ani nepoužíva biblické obrazy a nehovorí ani o liturgických predpisoch. Túži, aby sme zakúsili a prežili Eucharistiu.
V jednoduchosti si prejdime jej posolstvá. Nech jej jednoduché materinské slová prebudia v nás veľkú túžbu po Kristovi, túžbu, akou horelo jej srdce po jeho neprestajnej prítomnosti.

KLAŇAJTE SA MÔJMU SYNOVI

15. marca 1984 nám povedala: „Aj dnes večer som vám, drahé deti, zvlášť vďačná, že ste tu. Neustále sa klaňajte Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Keď sa veriaci klaňajú, vždy som prítomná. Vtedy získavajú osobitné milosti.“ Klaňať sa znamená byť s Ježišom. Znamená to urobiť si čas a priateliť sa so svojím Bohom, ktorý zostal so svojím národom. Znamená to vojsť a neprestajne vchádzať do tajomstva jeho prítomnosti. Znamená to milovať ho a nechať sa milovať. V tejto dobe, ktorá sa rôznymi spôsobmi stala bezbožnou, musíme hľadať čas a klaňať sa svojmu Bohu, pretože je to najvznešenejší postoj pred jeho majestátom a jeho láskou.
Max Turckhauf, jeden z atómových fyzikov modernej doby, verejne priznal, že svojou účasťou na vytvorení atómovej bomby spáchal veľké zlo. Po obrátení zo svojej skúsenosti povedal, že každé laboratórium, v ktorom sa vedci dotýkajú tajomstva života, by malo mať v predsieni kaplnku so Sviatosťou, aby sa vedci najskôr pokorne poklonili Stvoriteľovi všetkých zákonov, aby sa potom s pokorou a jednoduchosťou srdca mohli dotknúť najhlbších zákonov života v prírode. A aby to nikdy nerobili sebecky a z pýchy, ale s láskou a pokorou.
Životný rytmus, ktorý sa človeku vnucuje, vyvádza človeka zo svojho stredu a ľahko stráca rovnováhu. Stráca i svoju cestu, a tým aj zmysel života a odcudzuje sa sám sebe. Oddeľuje sa od ostatných, pretože nemá stred pre vzťah s druhými. V takomto stave sa človek stáva prázdnym, a teda násilným a deštruktívnym. Pustošenie a ďalej ničenie života je zlou paralelou pokoja, ku ktorému nás Panna Mária pozýva a pre ktorý nás chce vychovať.
Klaňaním rastie naša viera, láska a nádej, ako aj naša schopnosť vytvárať vzťahy s druhými. Upevňuje sa náš pokoj a ponúka sa nám skúsenosť slov, ktorými Ježiš pozval všetkých unavených a zaťažených, aby prišli, aby si oddýchli a občerstvili sa, oživili svoje vnútro a naplnili sa novým Duchom (porov. Jn 7, 37) Pri klaňaní sa Ježišovi vstupujeme do seba. Človek nachádza svoj vlastný stred v Bohu a človek sa stáva schopným žiť život hodný kresťana, Božieho dieťaťa. Kresťan, ktorý žije z Boha a skrze neho ostáva vo svojom vnútri.
Keď sa klaniame, tak nás učí posolstvo, uskutočňujeme aj výnimočnú jednotu s Máriou, Matkou Eucharistie. „Ja som vždy prítomná, keď sa veriaci klaňajú“, hovorí Panna Mária. Ona bola prvá, ktorá čistým a materinským srdcom vo svojom Synovi spoznala Boha, ktorému sa poklonila už v Betleheme. To znamená, že svojím srdcom a dušou hlboko vošla do tajomstva jeho prítomnosti vo svete, ale aj do úlohy, ktorá jej skrze neho bola zverená.
V auguste 1988, na konci Mariánskeho roku, pápež Ján Pavol II. pre tieto časy vyhlásil Máriu za Hviezdu rannú, matku a učiteľku všetkých kresťanov, pretože ona je nielen Ježišovou matkou a učiteľkou, ale aj všetkých nás. Preto nás ona najlepšie môže pripráviť na Ježišove dvetisíce narodeniny (porov. Encyklika Matka Vykupiteľa 1987, úvod).
Panna Mária v posolstvách toľkokrát zopakovala, že je s nami a pri poklone je s nami osobitným spôsobom. V mariánskej duchovnosti, ktorej nás učí, poklona musí mať svoje miesto, pretože je to osobitné stretnutie s Eucharistickým Kristom.
V tajomných hlbinách Božej lásky je kresťan veriaci, ktorý prežije tieto bezbožné časy a bude príkladný pre nové časy. „Drahé deti! Želám si, aby ste sa so mnou bez prestania klaňali Ježišovi. Deti moje, pokloňte sa mu! Pokloňte sa mu v jeho utrpeniach, ktoré znáša za vás i za celý svet, v jeho tele a krvi, ktorú prelial za vás. Nedovoľte, aby tieto dni prešli mimo vás, ale prežívajte spolu so mnou všetko, čo Ježiš prežíval. Žehnám vás!“ (Posolstvo dané Jelene Vasilj 21. marca 1989)