Osobne som sa naučil niečo veľmi dôležité. Uvedomil som si, že ako kňaz, a to často robia aj iní, som karhal tých, ktorí neprichádzajú na sv. omšu a povzbudzoval som druhých, aby ich zavolali a priviedli. Zdôrazňoval som to najmä rodičom, ak išlo o ich deti, ale neviem o koľko sa týmito výčitkami zvýšilo percento tých, ktorí prišli. Skôr sa prikláňam k záveru, že takéto pozvania nepriniesli veľa úžitku.
Preto je v tejto chvíli pre mňa dôležitejšia otázka: Ako pracujem s tými, ktorí prichádzajú? Ako organizujem sv. omšu? Akú mám možnosť na osobnú prípravu, a potom aj na prípravu druhých? To sa mi zdá v tejto dobe podstatne dôležitejšie ako napomínať a napádať tých, ktorí neprichádzajú, pretože jedno je určite isté: nikto sa nikdy a nikde nemôže zriecť túžby po pokoji, láske, spravodlivosti, milosrdenstve, odpustení. Keď sa naše stretnutia s Kristom, teda omšová obeta, stanú radostnými stretnutiami, stretnutiami plnými vzájomnej lásky a spoločnej lásky ku Kristovi, keď začneme žiť skutočnú vďačnosť jedni za druhých a spoločnú vďačnosť Kristovi, potom sa začnú diať veci, ktoré chceme, aby sa diali. Keď sa tí, ktorí prichádzajú na sv. omše, budú vracať premenení, ľudia sa znovu vrátia na sv. omšu. Keď sa veriaci budú vracať naplnení radosťou a keď budú zdieľať vzájomnú radosť, ľudia začnú prichádzať kvôli radosti, ktorú Boh dáva. Keď sa začne diať to, že tí, ktorí sa vrátia zo sv. omše hlboko dotknutí tým, čo sa odohráva na sv. omši, pôjdu prosiť o odpustenie tých, ktorí im ublížili alebo ktorým oni ublížili, ľudia začnú prichádzať na sv. omšu.
Preto tí, ktorí viac neprichádzajú na sv. omšu, sa nezriekli Boha ani toho, čo Pán Boh sľubuje a dáva, ale čiastočne alebo úplne sa zriekli spoločenstva s tými, ktorí akoby slávili a neslávia, akoby odpúšťali, ale neodpúšťajú, ktorí sa rozhodujú pre dobro a často sa hneď vracajú ku zlu, ktorí akoby hľadali Božie kráľovstvo, no zotrvávajú v kráľovstve nepokoja a neporiadku slúžiac skutkom tmy.

ČAS PRÍPRAVY

Celý náš deň alebo celý týždeň by mal byť vždy vedomou prípravou na životné stretnutie s Kristom na omši, s Kristom, ktorý chce s nami spolupracovať a chce nás robiť spôsobilejšími ku spolupráci. Keď ho človek hľadá v hĺbke svojej duše, vtedy každý úspech i neúspech, každá radosť i smútok, každá chyba a hriech sa svojím spôsobom stanú prípravou na stretnutie s Kristom.
V Medžugorí sa pred každou večernou sv. omšou odohráva skutočná príprava. Modlí sa ruženec, hymnus k Duchu Svätému a spievajú sa Loretánske litánie. Panna Mária žiada prípravu. V prípade Medžugoria je táto príprava organizovaná najjednoduchším spôsobom z viacerých dôvodov. Jedným je prítomnosť pútnikov z rôznych kútov sveta. Modlitba ruženca je prístupná pre všetkých aj vtedy, keď nerozumieme jazyk. Modlitba ruženca a krátke piesne sú príležitosťou, aby človek pomaly ale isto prekonával každodennú roztržitosť, skoncentroval sa a oddýchol si, aby hĺbkou duše pochopil a pripravil sa na stretnutie s Kristom. Ruženec je jednoducho priatelenie sa s Ježišom a Máriou rozjímajúc o ich správaní ako o príkladoch viery v radosti, v bolesti a v sláve.
V Medžugorí táto príprava trvá jednu hodinu, ale ak si nemôžeme vyčleniť toľko času pred sv. omšou v kostole, neznamená to, že príprava musí chýbať. Či už šoférujem, idem pešo sám alebo v spoločnosti rodinných príslušníkov a priateľov, môžem sa modliť a uvedomovať si skutočnosť stretnutia s Kristom. Mali by sme preto opustiť všetky ostatné rozhovory a začať sa modliť.
Jednotlivé úmysly a milosti, o ktoré môžeme prosiť, sú určite prejavom lásky k Ježišovi, prejavom viery v jeho eucharistickú prítomnosť, prejavom lásky k jeho slovu a modlitbou za dar Ducha Svätého pre mňa osobne, pre druhých, ktorí prichádzajú na sv. omšu a pre kňaza, ktorý celebruje sv. omšu. Bolo by dobré modliť sa aj za vnútorné osvietenie, aby sme rozpoznali prekážky a nechuť, ktoré bránia nášmu stretnutiu s Bohom. Tak isto je dobré modliť sa za uzdravenie rán, ktoré ostávajú v srdci kvôli našim osobným hriechom, hriechom, ktoré spáchali druhí voči nám a hriechom, ktoré sme my spáchali voči iným.