Všetci vieme, že tretie cirkevné prikázanie vyžaduje: Aspoň raz v roku sa vyspovedať a vo Veľkonočnom období prijať Oltárnu sviatosť. Takéto stanovisko Cirkvi má svoje dôvody, ktoré v tejto chvíli nebudeme rozoberať. Jedno je však isté: V mysli mnohých veriacich prevláda vedomie, že jedenkrát v roku sa treba vyspovedať.

Ak porovnáme duchovný život s telesným a hriech s telesnou chorobou, potom môžeme pochopiť, v akej miere môže byť nebezpečná táto zásada: raz do roka sa vyspovedať. Pokiaľ sa jedná o fyzickú chorobu, je samozrejmé, že ihneď vyhľadáme lekára. A ako je pre človeka ťažko, keď mu lekár povie, že sa oneskoril, že sa choroba rozšírila a nedá sa zastaviť. Ako beznádejné znie v ušiach chorého taká diagnóza! Keď ale človek spácha hriech, keď hriechom poškodzuje seba alebo iného, takisto by nemal čakať. Aj duševné rany a konflikty sú tým nebezpečnejšie pre dušu, o čo dlhšie ich nesieme v sebe. Také rany potom vedú k ubíjaniu duševného života. Preto je nebezpečné čakať s nimi na jedinú spoveď v roku.

V takom postoji veriacich sa hriech nechápe ako niečo, čoho sa treba zbaviť čo najskôr a ihneď sa otvoriť milosti zmierenia a odpustenia. V takých stavoch človek otupie k hriechu a stane sa necitlivý. A to je nebezpečný stav pre človeka, ktorý má hriech a aj pre spoločenstvo alebo rodinu, v ktorej sa ten hriech pácha. Je to smrtonosný úder jednote, láske, pokoju a každému duchovnému pokroku. Taký stav by bolo treba v každom prípade zmeniť a pochopiť, že so spoveďou sa nesmie čakať, ako sa nesmie čakať s liečením rany, ktorá sa nehojí sama od seba, ale časom sa stáva čoraz nebezpečnejšou.

V tomto stave si veriaci o sebe myslí, že je dobrý kresťan. Avšak zároveň sa nevyhýba zlu, ako sa mu nevyhýbajú aj tí, čo nepoznajú Boha! Tým sa kresťan ľahko dostane do polohy, v ktorej je kresťanstvo preňho len niečo vonkajšie, povrchné, nezrelé. Je vylúčený z pravého vzťahu k Bohu a Kristovi, stáva sa sám sebe meradlom, vedený pýchou, zaodetý skutkami tmy a zla, zatvrdený skutkami tela, ďaleko od ovocia Ducha. V takom stave sa ľahko dajú pochopiť slová svätého Pavla, že mnohí žijú ako nepriatelia Kristovho kríža, že sa im brucho stalo bohom a už nepoznajú dobro. Pri správnej výchove svedomia každého kresťana by sa nemalo zabudnúť, že sa do krvi treba brániť proti každému hriechu, aby ovocie Ducha mohlo rásť a rozvíjať sa.

Popri jednotlivých mesačných spovediach, potom popri jednotlivých príležitostných spovediach, dobré je myslieť aj na možnosť, aby sa pri osobitých príležitostiach mohla vyspovedať celá rodina. Napríklad pri príležitosti krstu či svadby, alebo po nejakých vnútorných napätiach a sporoch. Keď sa začne vedome žiť duchovný život v rodine, potom rodina ľahko nájde príležitosť, keď všetci jej členovia budú spolu sláviť sviatosť zmierenia.

V mnohých krajoch sa zachoval pekný zvyk, že sa pri príležitosti farských slávností pozýva na spoveď celé farské spoločenstvo.