Je známym a uznávaným faktom, že výchova vo všetkom, dokonca i v modlitbe a všeobecnom priateľstve s Bohom, je najúspešnejšia vtedy, keď začne včas a keď prebieha v rodine, s otcom a mamou, s bratmi a sestrami, v prostredí, v ktorom jedinec vyrastá. Ani Panna Mária sa tomu nevyhla, ani na to nezabudla vo svojich posolstvách:

„Drahé deti! Dnes vás pozývam k obnove modlitby vo svojich rodinách. Drahé deti, povzbudzujte najmladších k modlitbe a aby deti chodili na svätú omšu. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie.“ (7. marec 1985)

Nie je nič spásonosnejšie a niet šťastnejších okolností pre prirodzený rast a vývoj dieťaťa, ako keď sa narodí a je vychovávané v Eucharistickej láske. Eucharistická láska je láska, ktorá sa dáva a daruje, ktorá prijíma bez podmienok. To je tá láska, ktorá je ako slnko potrebná pre každý rast.

Každý človek nesie v sebe hlboko zasiate semeno lásky, viery a nádeje. Toto semienko chce rásť a rozvíjať sa. Takto sa človek stáva úplným. Stáva sa obrazom Boha. Stáva sa šťastným a stáva sa človekom pokoja. Rodiny, najmä rodičia, ktorí sa milujú, ktorí sa prijímajú v Eucharisticky darovanej a darujúcej sa láske, dokážu vychovať deti v rovnakej atmosfére. Skúsenosť nám však hovorí, že súčasný svet je plný sebectva, čo znamená absenciu Eucharistickej lásky, a preto je výchova nových generácií sťažená. Najmä preto, že sebectvo je navonok atraktívnejšie. Viac sľubuje a menej zaväzuje. Keď sa pravé semeno v človeku pokazí alebo sa neujme, a keď sa naruší Boží obraz vyrytý v hĺbke duše, človek odkryje svoju skazu a všetky svoje zlyhania.

Netreba sa báť vychovávať deti v tomto duchu, v duchu Eucharistickej lásky. Môže sa to dosiahnuť všeobecne dobrou atmosférou v rodine. A neprekáža tomu slabosť alebo hriech, ktorý vzniká medzi rodičmi a dieťaťom alebo medzi deťmi, pretože existuje odpustenie, ktoré je výnimočnou črtou Eucharistickej lásky. Tak ako rodičia učia deti ich jazyk, zvyky, ako ich učia slušnému správaniu, ako ich vedú na návštevu ku kamarátom, tak by ich mali od malička privádzať na svätú omšu. Deti, aj keď nerozumejú, môžu prežívať a rásť silou týchto skúseností. Rodičom väčšinou nevadí, že deti hneď nerozumejú všetkým vzťahom v rodine, vzdialenejším rodinným či priateľským väzbám, aj tak ich berú všade so sebou. A presne z týchto dôvodov a s rovnakými úmyslami, treba ísť s deťmi na svätú omšu, a zúčastniť sa jej.

Určite je problémom ako zorganizovať omšové obrady, aby sa ich deti mohli ľahšie a lepšie zúčastniť. Ale som presvedčený, že o tom netreba toľko rozmýšľať. Dôležitejšie je, aby kňazi a tí, ktorí pripravujú liturgiu s dospelými, prežívali omšu čo najlepšie. Tam, kde je to zaujímavé a užitočné pre dospelých, tam to bude také aj pre deti. S väčšou láskou a zodpovednosťou, s väčšou pripravenosťou kňazov a väčším povedomím o slávení omší, sa vždy nájdu lepšie riešenia. Kto prežíva Eucharistiu, vždy nájde nové, lepšie a vhodnejšie vyjadrenia všetkého, čo sa deje na Eucharistii, a pritom zostane verný všetkým liturgickým predpisom.

Ako príklad si predstavme rodičov, otca a matku, ktorí sa hlboko a zbožne, pokorne a oddane klaňajú prítomnému Kristovi. Ich príklad prerastie hlboko do duše dieťaťa, pomôže mu, postupne ako bude rásť, nájsť svoj stred, z ktorého bude žiť a vytvárať priame kontakty s Bohom a blížnymi. Čo to znamená pre malé dieťa, keď vidí, ako si ľudia dávajú znak pokoja? Alebo keď otec a mama zbožne pristupujú k svätému prijímaniu? Alebo keď idú na spoveď? To všetko hlboko ovplyvňuje a formuje dušu každého dieťaťa a zostáva otvorené a pripravené na trvalú spoluprácu s Bohom.